Argumenty


Posledné legislatívne zmeny:

Dňa 1.3.2019 nadobudol účinnosť zákon č. 30/2019 Z.z. , ktorý sa nahradil zákon č. 171/2005 Z.z. o hazardných hrách.

Nový zákon priniesol tieto zmeny:

  • zrušil sa monopol na online hazardné hry (od 1.7.2019 môžu získať licencie aj súkromní prevádzkovatelia, dovtedy mohol internetové hry prevádzkovať len štátny Tipos);
  • online hazardné hry môžu prevádzkovať aj majitelia kamenných herní a kasín (v novembri 2019 bolo vydaných už 8 takýchto licencií)
  • v herniach musí byť aspoň 15 herných zariadení
  • mestám sa umožnilo prijať 3 všeobecne záväzné nariadenia bez petície, ktorými môžu zakázať herne 200 metrov od škôl, nové herne 200 metrov od inej herne, prípadne zakázať prevádzku herní 12 dní v roku (zákaz 200 metrov od škôl ovplyvní menej ako štvrtinu herní, zákaz 200 metrov od inej herne neplatí pre herne existujúce pred 1.3.2019)
  • zmenili sa odvody zo stávkových hier, ktoré sa už nebudú počítať z vkladov (obratu), ale z výťažku (zisku), následkom čoho stávkové kancelárie ušetria desiatky miliónov EUR ročne (súčasne štát preberá podnikateľské riziko na seba – ak by stávkové kancelárie nedosiahli zisk, nemusia platiť odvody)
  • register vylúčených osôb sa rozšíril o neplatičov výživného

Do nového zákona sa nepodarilo presadiť:

  • právomoc miest a obcí regulovať počet herní a kasín na svojom území a počet herných zariadení v nich (stále je potrebná petícia, čiastočný zákaz herní a kasín nemá zmysel ak je možné otvárať stále nové a nové prevádzky)
  • právomoc obcí bez herne zakázať vznik novej herne (ak niekto chce otvoriť prvú herňu v obci, podľa zákona mu v tom obec reálne nevie zabrániť)
  • povinnú registráciu hráčov (hráči nemusia dostať informáciu o tom ako dlho hrajú a koľko peňazí prehrajú)
  • hráči nemajú právo nastaviť si limity na hru ako je počet vstupov do herne a kasína za mesiac, dĺžka hrania za deň a mesiac, minimálna prestávka medzi dvoma hrami, maximálna výška stávok a prehry za deň a mesiac pri hrách v herniach, kasínach a stávkových kanceláriach (zaviedla sa len maximálna výška stávok a prehry za mesiac pri internetových hrách)
  • do registra vylúčených osôb sa nedostali páchatelia trestných činov v súvislosti s hraním hazardných hier ani hráči v exekúciach

Dopady na deti a rodiny:

Ohrozená rodina / ohrozené deti

„Chudoba je smutnou realitou čoraz väčšieho počtu detí na Slovensku, pričom je hrozivé, že mnohé z nich iné ako chudobné detstvo nikdy nezažijú. Ekonomická chudoba negatívne vplýva na všetky ostatné oblasti života dieťaťa a výrazne znižuje šance na úspech v dospelom živote. … A zlepšenie sa nedostavuje. Ďalej sa prehlbuje bieda a riziko dedenia chudoby v ďalších generáciách. Také sú a budú účinky opatrení, ktoré nekladú na prvé miesto záujem dieťaťa.“ (Zuzana Kusá, SAV/Slovenská sieť proti chudobe).

Je množstvo hracích automatov v našich mestách a obciach v najlepšom záujme detí?

Takto vyzerá ochrana rodiny, toto je pomoc rodinám zo strany štátu? Z peňazí, ktoré najskôr rodinám zoberieme, im potom blahosklonne chceme pomáhať? Nečudujme sa potom, že rodina ako ju doteraz poznáme, zlyháva. Aj funkčné rodiny majú čo robiť, aby zvládli bremeno povinností. Rodinu ničí nezamestnanosť, odchody za prácou, zlá bytová otázka, korupcia …a hazard, fajčenie a alkoholizmus ju úplne rozkladajú.

Efektívna regulácia len na základe petície

V minulosti mohli mestá a obce zakázať hazard aj bez petície. Dnes treba na zákaz hazardu v meste či obci petíciu podpísanú tridsiatimi percentami obyvateľov len na to, aby zastupiteľstvá o zákaze herní mohli rokovať. O regulácii sa nedá hovoriť. Buď zakážu herne a kasína na celom území mesta či obce, alebo vôbec. Čiastočný zákaz je síce možný, ale funguje len na papieri. Počet herní, kasín a automatov sa totiž obmedziť nedá. Poslanci NR SR navyše do zákona pridali absurdnú poznámku, že sa obyvatelia obce musia v súvislosti s hraním hazardných hier šťažovať na narúšanie verejného poriadku. Hociktorý psychológ potvrdí, že štandardní hráči verejný poriadok síce porušujú, ale zriedka. Skôr sa hodia pod vlak. Ochrana rodín hráčov však nie je dostatočný dôvod na to, aby mestá a obce mohli hazard regulovať.

Mestá a obce môžu bez petície zakázať herne do 200 metrov od škôl a školských zariadení a novú herňu do 200 metrov od už existujúcej herne. Približne 80% herní sa však v blízkosti škôl nenachádza. Taktiež nič nebráni tomu, aby sa od školy presťahovali o 200 metrov ďalej.

Gamblerstvo iných sa nás týka

Občas sa stretneme s názorom, že hazard netreba regulovať.  Že sa týka dospelých, ktorí sa sami môžu rozhodnúť, či budú hrať a koľko budú hrať. Ostatní im to vraj nemajú komplikovať.

Väčšina gamblerov priamo neohrozuje okolie. No podľa niektorých odhadov tretina pácha trestné činy v snahe zabezpečiť si peniaze na hru.  Mnohé z nich nie sú hlásené, nakoľko sa týkajú najbližších príbuzných.  Asi tretina liečených pacientov má za sebou pokus o samovraždu.

Lahnová (2005), uvádza, že kriminálna aktivita je medzi hráčmi hazardných hier 18 krát vyššia než vo všeobecnej populácii. /Citácia z Winkler, 2015 s 33/

Náklady na liečbu týchto pacientov a náklady spojené so starostlivosťou o nich a ich rodiny v prípade straty zamestnania (príjmu) a bezdomovectva znášame všetci.

Nikdy ste nehrali výherné automaty a myslíte si, že se vás hazard netýka? Omyl! Ministerstvo financií Českej republiky si nechalo vyčísliť spoločenské náklady na gambling a štúdia potvrdila, že na každú „získanú“ korunu z daní z hazardu sa poskladajú všetci tri až štyri koruny. To sú spoločenské náklady na negatívne dopady z hazardného hráčstva. Štúdia (Winkler 2015) odhadla spoločenské náklady na gambling na 14,1 až 16,05 miliardy českých korún ročne. Na Slovensku to tiež nebude ružové.

Ide o veľmi konzervatívny odhad, lebo táto štúdia[1] nezarátavala medzi spoločenské náklady to, že konkrétne Vás okradnú o telefón (to je totiž iba „transfer“) alebo to, čo do tohto biznisu vloží hráč dobrovoľne, či to čo mu „požičajú“ rodičia na krytie dlhov hráča.

[1]PetrWinkler et al.:PROBLÉMOVÉ HRÁČSTVÍ SPOLEČENSKÉ NÁKLADY NA HAZARDNÍ HRANÍ V ČESKÉ REPUBLICE. Národní ústav duševního zdraví: 2015, s. 66